Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 04.12.2024, sp. zn. 1Tost/50/2024, na základe našej sťažnosti, vylúčil z vykonávania úkonov trestného konania vo veci nášho klienta sudcu, ktorý sa o jeho obhajobe vyjadril ako o „čachroch-machroch“, ktorým by uveril jedine v prípade, ak by mal na čele napísané, že je debil.
Táto vec bola zaujímavá tým, že namietaný sudca sporné výroky vyslovil verejne, ako účastník diskusie na hudobnom festivale, v čase, kedy už jeho rozsudkom síce bolo rozhodnuté o vine a treste nášho klienta, avšak urobil tak ešte predtým, ako odvolací súd rozhodol o odvolaní, ktoré náš klient voči tomuto rozsudku podal. Po tom, ako odvolací súd o odvolaní nášho klienta právoplatne rozhodol, bola na základe návrhu nášho klienta povolená obnova jeho trestného konania, v ktorom mal o treste nášho klienta opäť rozhodovať namietaný sudca.
Namietaný sudca sa z konania nevylúčil, čo odôvodnil tým, že nie je subjektívne zaujatý, svoje výroky vztiahol k sebe, nie k nášmu klientovi, čo podľa neho vyplýva aj z odôvodnenia jeho odsudzujúceho rozsudku, a tiež tým, že v obnovenom konaní bude rozhodovať už len o otázke trestu, ktorý je potrebné nášmu klientovi uložiť, nie o otázke jeho viny.
Voči uzneseniu o nevylúčení namietaného sudcu sme podali sťažnosť, v ktorej sme poukázali na to, že podstatou vznesenej námietky zaujatosti nebol nedostatok subjektívnej(skutočnej) nezaujatosti tohto sudcu, ale nedostatok jeho objektívnej nezaujatosti. Jednoducho povedané, po výrokoch, ktoré namietaný sudca verejne prezentoval, sa nemôže javiť ako nezaujatý žiadnemu nezainteresovanému pozorovateľovi, aj keď v skutočnosti zaujatý byť nemusí. Poukázali sme tiež na to, že nie je podstatné ani to, že namietaný sudca bude v obnovenom konaní rozhodovať len o treste nášho klienta, keďže zo zákona jednoznačne vyplýva, že v prípade zaujatosti, musí byť sudca vylúčený z vykonávania akéhokoľvek úkonu trestného konania, teda aj z rozhodovania o otázke trestu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky našej sťažnosti vyhovel, keď dospel k záveru, že expresívne výrazy, ktoré sudca verejne použil na adresu konkrétne identifikovateľných osôb zúčastnených na právoplatne neskončenom trestnom konaní, v ktorom rozhodoval a ešte môže rozhodovať, ho vylučujú z vykonávania akýchkoľvek úkonov tohto trestného konania, a to bez ohľadu na to, ako v skutočnosti tieto výroky myslel a čo nimi chcel verejnosti povedať.
Nasleduje citácia podstatných častí predmetného uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky:
„V predmetnej veci procesne činný sudca, podľa názoru najvyššieho súdu prekročil primeranú mieru zdržanlivosti pri komentovaní svojho rozhodnutia nie len použitím značne expresívnych výrazov, ale najmä tým, že sa vyjadroval ku konkrétnej ešte neprávoplatne rozhodnutej veci pred širším publikom a pred rozhodnutím nadriadeného súdu o podanom odvolaní. Ak by išlo z jeho strany o všeobecné konštatovania, hoci aj s použitím expresívnych výrazov, široké publikum a verejnosť by to istotne prijalo bez toho, aby si to vztiahlo na konkrétny prípad a na konkrétne osoby. Nakoľko ale bola komentovaná konkrétna vec, vyjadrenia sudcu získali iný rozmer, pretože sa dotýkali síce nemenovaných, ale presne špecifikovaných a mediálne známych osôb.
Najvyšší súd rozumie tomu, ako sudca myslel svoje vyjadrenie 'či má na čele napísané, že je debil?', pravdou ale je aj to, čo tvrdí obhajoba, že tak nepriamo spochybnil jej prácu, kompetentnosť a odbornosť. Je pochopiteľné, že sa sudca snažil pri vysvetľovaní postupu súdu pri posudzovaní obhajobných tvrdení procesnej strany 'priblížiť' publiku (právni laici) a tiež miestu (hudobný festival). Preto sa snažil voliť výrazové prostriedky inklinujúce skôr ku slangu, než k právnickému jazyku. Zrejme si však nie celkom uvedomil, že sa tým dostáva na 'veľmi tenký ľad' a použité expresívne prostriedky môžu byť v očiach nezaujatého pozorovateľa prizmou tzv. objektívneho testu (ne)zaujatosti chápané ako narušujúce jeho nestrannosť a nezaujatosť. A to sa v danom prípade i stalo.“
