Bude zaujímavé sledovať, ako o tejto ústavnej sťažnosti ministerky spravodlivosti rozhodne Ústavný súd, keďže z jeho vlastnej judikatúry vyplýva, že by bolo nelogické a v zrejmom rozpore s prirodzenou právnou koncepciou ľudských práv a základných slobôd, z ktorej vychádza aj ústavná úprava základných práv a slobôd v dohovore (PL. ÚS 18/195, PL. ÚS 4/97, PL. ÚS 6/01), aby nositeľom týchto práv a slobôd boli orgány verejnej moci a ich ochranu by zabezpečoval Ústavný súd (I. ÚS 69/04).
O takúto situáciu ide nepochybne aj v tomto prípade, kedy sa ministerka spravodlivosti, ako orgán verejnej moci – neúspešný navrhovateľ disciplinárne stíhania sudcu, obracia na Ústavný súd, aby zvrátil oslobodzujúce rozhodnutie disciplinárneho senátu, s ktorým nie je spokojná.
Orgán verejnej moci (štátny orgán) možno považovať za právnickú osobu, ktorá disponuje ľudskými právami a základnými slobodami, jedine v prípade, ak vystupuje v horizontálnom vzťahu, ako účastník súkromnoprávnych vzťahov. Ak orgán verejnej moci vystupuje vo vertikálnom vzťahu, ako nositeľ verejnej moci, ktorú je autoritatívne oprávnený vynucovať od fyzických a právnických osôb, žiadnymi ľudskými právami ani základnými slobodami nedisponuje.
–
Tento článok bol pôvodne publikovaný ako príspevok na LinkedIn.
